Barma sa nám môže javiť vzdialená – situovaná v Juhovýchodnej Ázii, schovaná v tieni Thajska, Indie a Číny, dôkladne „zamaskovaná“ jedným z najprísnejších vojenských režimov na svete. Jej obraz je stále viac pretváraný pre potreby západných stúpencov „neskazenej ázijskej kultúry”. Avšak, čo sa skrýva za týmto vymodelovaným vonkajším obrazom, by sa nás týkať malo. Tým viac teraz, keď Bezpečnostná rada OSN, ktorej členom aj Slovensko odhlasovala diskusiu o rezolúcii o Barme do svojho programu, je totiž osud Barmy viac ako kedykoľvek pred tým aj v rukách vlády SR. Náš záujem a vyjadrená účasť môže veľa zmeniť.
Ak by informovanie o Barme záviselo len od barmskej vlády, jediným zdrojom by boli katalógy cestovných kancelárií hlásajúce: „Mjanmarsko, krajina zlatých pagôd a usmiatych tvárí“. Vojenská junta sa po svojom nástupe k moci rozhodla v roku 1989 zmeniť anglické názvy miest. Z vtedajšieho hlavného mesta Rangún sa stal Yangoun (do 2005) a samotná krajina sa zmenila z Barmy na Mjanmarsko. Vláda to proklamovala ako krok k definitívnemu odpútaniu krajiny od koloniálnej tradície. Namiesto pomenovania, ktoré bolo prevzaté od väčšinovej etnickej skupiny Barmcov, sa použil názov, ktorý má vystihovať jednotu všetkých menšín. Môže sa to zdať ako chvályhodný nápad, keď si uvedomíme, že hovoríme o krajine s takmer 50 miliónmi obyvateľov, kde sa počet etnických skupín odhaduje na 100. Avšak vyznieva to ako o nepresvedčivé gesto, keďže aj pôvod názvu Mjanmarsko treba hľadať v barmskom jazyku. Nie je neutrálne, ako bolo proklamované, a teda ani ústupkom ostatným menšinám s ich vlastnými jazykmi. Avšak novým vládcom išlo o navodenie dojmu, že po prevrate začne Barma písať novú optimistickejšiu kapitolu svojich dejín, kde sa budú rešpektovať práva menšín. Dúfali, že tým odpútajú medzinárodnú pozornosť, ktorá sa na Barmu sústredila po ukrutnostiach spáchaných “Ľudovou armádou” v roku 1988. Ale aj nová kapitola pojednáva o starých problémoch.
Zatknutá laureátka Nobelovej ceny za mier
Ďalším príkladom príspevku vojenskej junty k depersonalizácii a strate identity môže byť výmena portrétu na štátnych bankovkách, kde národného hrdinu a mučeníka Aun Schana, otca barmského boja za nezávislosť od japonskej okupácie a britskej koloniálnej nadvlády, nahradil mytologický lev. „Bolestivým tŕňom v oku“ režimu však zostáva jeho dcéra, Aun Schan Su Ťij, spoluzakladateľka Národnej Ligy pre demokraciu (NLD). Do politiky sa rozhodla vstúpiť po tzv. udalostiach 8888 – označenie, ktoré sa zaužívalo pre obdobie okolo 8. 8. 1988, kedy boli násilne potlačené pokojné demonštrácie a tisíce ľudí zabitých či zranených. Vojenská junta sa v roku 1990 rozhodla vypísať slobodné voľby, lebo sa nazdávala, že novou mocou založená Rada štátu pre obnovu práva a poriadku (SLORC) pritiahne voličov túžiacich po stabilite. Stal sa však presný opak: Opozičná koalícia na čele s NLD zvíťazila s vyše 80 % voličských hlasov. Generáli, nepríjemne prekvapení vôľou ľudu, však víťazovi volieb odmietli odovzdať moc.
Od vtedy strávila Aun Schan Su Ťij väčšinu času zavretá v domácom väzení. Jej osud a osud jej krajiny bol svetu prevažne neznámy až do roku 1991, kedy jej bola na návrh bývalého československého prezidenta Václava Havla udelená Nobelova cena mieru. V roku 2001 bola podmienečne prepustená, ona však vzápätí pokračovala vo svojich politických aktivitách. V roku 2003 bolo niekoľko jej najbližších spolupracovníkov zavraždených členmi polovládnej organizácie. Aun Schan Su Ťij prežila a bola opäť uväznená. Su Ťij sa o dosiahnutie demokracie usiluje nenásilnými prostriedkami. Jej osobnosť i politický imidž sa vyznačujú silným vplyvom barmského budhizmu. Ona však nemá rada kult osobnosti, ktorý sa okolo nej vytvára. I keď režim občas prepustí nejakých politických väzňov, otázka jej prepustenia je všeobecne považovaná za lakmusový papier úprimnosti zmeny kurzu vlády.
Kapitalizmus áno, demokracia nie
Keď sa aj spomína zmeny, má viac menej na mysli len zlepšenie prílivu tvrdej meny, zatiaľ čo Barma dlhodobo patrí medzi krajiny, kde sú na najviac porušované ľudské práva. Zdá sa, že humanitárnej kríze v oblastiach obývaných menšinami, sa nebude dať vyhnúť. Medzinárodné organizácie monitorujúce dodržiavanie ľudských práv pravidelne dokumentujú mučenie, „zmiznutia“, systematické znásilňovanie a mimosúdne popravy. Rovnako je aj každodenný život v Barme poznačený bezprávím. V nespočetných prípadoch je potrebné podplácať, aby ľudia dostali to, čo by inde bolo samozrejmosťou. Napríklad na zabezpečenie primeranej lekárskej starostlivosti treba doktora motivovať približne 100 USD. Pripojenie telefónu stojí od 300 do 500 USD. Pri snahe zabezpečiť deťom lepšie vzdelanie, treba rátať s tristodolárovým bakšišom, pričom na obyčajnú školu im postačí 20 dolárov.
V Barme sprevádzala prísna vládna kontrola aj nástup nových technológií. Prístup na internet je veľmi obmedzený. Bežný občan môže používať len národnú sieť, kde všetky e-maily prídu až potom, ako ich skontroluje tajná služba. Niektorí zamestnanci a zámožní občania môžu navštíviť webstránky, ktoré sú cenzúrou považované za neškodné. Noviny sú pod dohľadom Rady pre skúmanie tlače. Príliš odvážne slovo môže dostať novinára na roky do väzenia. Zahraničné noviny sú prístupné len v turistických hoteloch, a dokonca i tam sú vytrhnuté strany, kde sa spomínala Barma v kritickom tóne. Kritizovať politiku na verejnosti je v Barme veľmi riskantné a môže to privodiť vážne problémy.
Prerod Barmy z jej špecifickej formy socializmu na kapitalizmus počas poslednej dekády sleduje dve hlavné línie. Po prvé, otváranie trhu zahraničným investorom a turistom, ktorí prinášajú tvrdú menu a „nemiešajú sa do vnútorných záležitostí“. Profituje z toho najmä armáda a jej obľúbenci – vysoko postavení štátni zamestnanci a obchodníci napojení na turistický priemysel a zahraničné spoločnosti. Druhou výraznou črtou premeny je nárast čiernej ekonomiky. Napríklad pri kúpe auta musíte zaplatiť štátu poplatok, ktorý takmer zdvojnásobí jeho kúpnu cenu. Jediným možným riešením je ponechať auto zaregistrované na pôvodného vlastníka, zatiaľ čo skutočný vlastník sa neustále mení.
Úcta a pomoc
Opozícia v Barme je dnes umlčaná vo väzeniach, zastrašená alebo bola prinútená emigrovať. Len málokto sa odváži organizovať masové protesty či angažovať sa verejne priamo v krajine. Mladá generácia v mestách sa stáva apolitickou a radšej sa snaží materiálne a sociálne zabezpečiť. Pri posudzovaní Barmy určite treba brať do úvahy jej značne odlišný kultúrny a historický kontext. Ale treba jednoznačne zdôrazniť, že v Barme proti sebe nestojí v opozícii euro-americká idea demokracie proti „ázijským hodnotám“, ako sa problém snaží prezentovať barmský vojenský režim a spochybňovať tým právo, či povinnosť Západu hodnotiť a zasahovať. Samotní obyvatelia Barmy totiž urobili vlastné rozhodnutie v prospech slobody, mieru, sebaurčenia a prosperity.
Mali by sme byť pripravení pomôcť jednej z najviac trpiacich krajín sveta. Začiatok je jednoduchý, stačí len otvoriť oči. Potom musíme byť pripravení poučiť sa od sveta s pestrou kultúrou, pre nás tak zvláštnou a neobvyklou. V žiadnom prípade sa nemôžeme nadraďovať iba kvôli odlišnej skúsenosti, keďže životné podmienky v Európe a Barme sa nedajú porovnávať. Barma, to sú rozsiahle oblasti posiate nášľapnými mínami; choroby rozšírené v oblastiach, kde sa mobilné lekárske tímy musia ukrývať pred armádou; nútená a detská práca; znásilnenie ako zbraň; obchod so ženami; jeden z najväčších producentov ópia; obyvatelia nespočetných osád nútení žiť s nálepkou „vnútorne presídlených osôb“. Celý tento výjav sa odohráva v strategicky dôležitej oblasti a pod dohľadom nezaujatých zahraničných investorov.
V roku 2005 Su Su Nwei, mladá barmská vidiečanka, podala žalobu na vládne orgány za nútenú prácu a tento historicky významný súdny proces vyhrala. Na oplátku ju režim odsúdil za „urážku a narušenie práce vládnych úradov“. Vďaka medzinárodnému tlaku bola v júni tohto roku prepustená po deviatich mesiacoch strávených vo väzení. Nedávno v jednom rozhovore uviedla: „Zobrala som si so sebou moju väzenskú uniformu, pretože viem, že kým Barma dosiahne demokraciu, ešte sa do väzenia budem musieť vrátiť“.
z Festivalových novin, Jeden svet 2006, Slovensko
Autor je jedným zo zakladateľov Burma Center Prague
